Svätá Gianna Beretta Molla /detská lekárka, 1922-1962/ návrat
 

Často je počuť otázku: Prečo sú svätí skoro vždy rehoľníci alebo osoby, ktoré zasvätili vo zvláštnych formách svoj život Bohu?
Pozorujeme potrebu, aby boli daní ako vzor svätosti aj osoby, ktoré žili tak ako ostatní, v práci aj v rodine, v manželstve a s deťmi, s radosťami a starosťami každého dňa. Táto požiadavka je oprávnená, avšak nesmieme zabúdať, že sa za tým skrýva dar seba samého Bohu, v ktorom je zahrnuté „všetko“, tak ako to žiada prvý príkaz /milovať Boha celým srdcom, celou dušou, so všetkých síl/, a to v rytme každého dňa.
Na Giannu spomína manžel takto: „Bola to úžasná žena, absolútne normálna. Pekná, inteligentná, dobrá. Rada sa smiala. Bola to žena moderná, elegantná. Šoférovala, mala rada hory a dobre lyžovala. Mala rada kvety a hudbu. Rada cestovala. Chodieval som často do cudziny služobne /pozn.: riadil zápalkársku firmu s 3000 pracovníkmi/ a keď to bolo možné, brával som ju so sebou...“
Pri štvrtom tehotenstve sa ukázal problém: fibróm na maternici. Bolo potrebné ho odstrániť – alebo ísť na potrat.
Hovorí svojmu spovedníkovi: „Veľa som sa v týchto dňoch modlila. Odovzdala som sa Bohu s vierou a nádejou napriek vede, ktorá hovorí: alebo život matky, alebo život dieťaťa. Dôverujem Bohu...dávam Bohu svoj život. Som pripravená na všetko, len nech sa zachráni moje dieťa“.
Bolo treba urobiť operáciu /bez toho, aby sa poškodil plod/ a previedol ju chirurg, ktorý bol Žid. Keď ju potom videl tesne pred pôrodom, prehlásil: „Hľa, katolícka matka!“
Pôrod musel byť prevedený cisárskym rezom, avšak po pôrode sa jej stav zhoršil – došlo k sepse. Posledné dni prežila tak, že sa neprestajne obetovala Bohu, pričom prosila, aby jej nedávali utišujúce látky, lebo chcela ostať pri vedomí; vzývala Ukrižovaného Krista a svoju mamu, aby ju priviedla do neba.
V stredu po Veľkej Noci sa prebrala z kómy a povedala manželovi: „Peter, teraz som zdravá. Bola som už „tam“ a keby si vedel, čo som videla! Raz ti to poviem. Ale aj keď som šťastná a mala som sa dobre,...poslali ma naspäť dole, aby som ešte trocha trpela, lebo nie je správne predstaviť sa Pánovi bez utrpenia“.
Ostali jej ešte tri dni utrpenia. Jej manžel na ňu spomína: „Nerobila si výnimočné veci, ani zvláštne skutky pokánia, nehľadala si zrieknutie sa niečoho len pre zrieknutie, alebo heroizmus pre samotný heroizmus. Cítila si a plnila svoje povinnosti ako mladé dievča, ako manželka, matka a lekárka s úplnou otvorenosťou na vôľu Božiu, s duchom a s túžbou po svätosti, pre seba aj pre iných“.
Počas sobášnych obradov kňaz /jej brat/ hovorí: „Gianna, nedávam ti ako vzor svätých, ale našu mamu. Pamätaj, ako bola vždy milá, trpezlivá, činná, vždy spojená s Bohom, či už v radostných alebo bolestných chvíľach“.
Ďalší jej brat takto spomína na ich mamu: „Mama, dážď, nedážď, zima alebo teplo, každé ráno chodila spolu so svojimi deťmi na sv. omšu a k sv. prijímaniu. Nebudila nás rozkazom, ale s jemným vyzvaním, položiac svoju ruku na našu tvár a nechávala nám slobodu či vstaneme alebo ostaneme spať. Pomáhala nám hovoriť k Ježišovi pred a po sv. prijímaní; potom, čo nás na chvíľu nechala samých s Pánom, zhromaždila nás okolo seba v lavici kostola, aby sme sa s Ním rozprávali a potom začala ona, dávajúc nám opakovať jej slová...neboli to čítané slová, ale spontánne...“
Žiť v rodine skutočne kresťanskej znamená, že stretnutie s Bohom sa deje prirodzene, tak ako je prirodzené, že každý deň stretávame mamu a otca...
Ako 16-ročná /po duchovných cvičeniach/ si zapísala do svojich poznámok:
1....nechcem viac ísť do kina prv než by som vedela, či je to slušný film a nie nemorálny.
2. Chcem skôr umrieť, než by som mala spáchať smrteľný hriech.
3. Poslúchať a študovať, aj keď nebudem mať chuť, z lásky k Ježišovi.
Z jej poznámok tušíme, ako prežívala svoju profesiu lekárky: „My lekári pracujeme priamo na človeku, je naším predmetom výskumu a práce. A tento človek, ktorý je pred nami, nám hovorí: „Pomôž mi!“ a čaká od nás hojnosť pre svoju existenciu...
Naše poslanie sa nekončí, keď už lieky nestačia. Je tu duša, ktorú treba priviesť k Bohu.“
Pred svadbou píše budúcemu manželovi /okrem iného/:
„...prosím Pána takto: Pane, ty, ktorý vidíš moje city a moju dobrú vôľu, pomôž mi, aby som sa stala manželkou a matkou tak, ako ty chceš a ako myslím, že by chcel aj Peter...
Ešte pár dní chýba a cítim sa tak dojatá pri pomyslení, že mám prijať sviatosť Lásky. Staneme sa Boží spolupracovníci jeho stvoriteľského diela a tak môžeme dať Bohu deti, ktoré Ho budú milovať a slúžiť Mu“.
Ďalšie myšlienky: „Milujem ťa veľmi, Peter, a si stále pri mne, začínajúc od rána, keď počas sv. omše, pri obetovaní, obetujem spolu so svojou prácou aj tvoju, tvoje radosti, tvoje bolesti, a potom počas dňa, až do večera“.
Čo ju viedlo k tomu rozhodnutiu?
Určite to bolo jasné vedomie, že má poslúchať Boha, ktorý hovorí: Nezabiješ! Povedala to aj jednému dievčaťu, ktoré jej hovorilo, aby išla na potrat: „S deťmi sa nežartuje!“
Jej manžel hovorí: „To, čo urobila, neurobila preto, aby išla do neba. Urobila to preto, lebo sa cítila matkou...lebo bola presvedčená – ako mama a ako lekárka- že stvorenie, ktoré nosila v sebe, bolo úplnou bytosťou s rovnakými právami ako iné deti...Dar od Boha, ktorý si vyžadoval posvätný rešpekt. Nemožno zabudnúť na veľkú lásku, ktorú mala k ďalším trom deťom: milovala ich viac ako seba. Ale nemožno zabudnúť ani na jej dôveru v Prozreteľnosť“.
Bolo evidentné, že jej prítomnosť pre ostatné tri deti bola potrebná, ale pre to, ktoré nosila v živote, bola nevyhnutná. Bez nej sa mohol Boh postarať o ostatné deti, ale ani On by sa nebol mohol postarať o to, ktoré nosila v živote, keby ho odmietla.
Lauretta Molla – tretie dieťa, ktoré nemalo v tom čase ešte tri roky, spomína v 16-tich rokoch na matku v jednej školskej práci:
„...môžem povedať, že som skutočne hrdá, že som mala matku s takou veľkou odvahou, ktorá dokázala žiť skutočne tak, ako si Boh prial...Cítim, že je stále pri mne a pomáha mi, akoby bola živá“.
Keď dokončievali rodinnú kaplnku, manžel chcel, aby zadná stena bola ozdobená mozaikou. Je na nej zobrazená Gianna, ktorá obetuje Panne Márii Lurdskej svoje dieťa. A je tam nápis z Apokalypsy: „Buď verný až do konca!“

V r. 1994 ju pápež Ján Pavol II. blahorečil a v r. 2004 vyhlásil za svätú.

/preložené pre vnútornú potrebu, 1.10.2009/

 
     
 

© 2009, Karmelitánsko-tereziánska únia